Predstava živej, plávajúcej zlatej rybky zavretej v mixéri je možno už trošku príliš. Čilský umelec Marco Evaristti, známy najmä svojou tvorbou „Helena & El Pascador“, debutoval v Trapholt Museum v Dánsku v roku 2000.
Praktizujúci architekt predstavil návštevníkom 10 mixérov, každý naplnený vodou a jednou zlatou rybkou. Návštevníci múzea mali potom na výber. Stlačiť veľké tlačidlo „ON“ a zabiť rybu alebo neurobiť nič. V snahe ospravedlniť šialenstvo Evaristti povedal: „Bol to protest proti tomu, čo sa deje vo svete, proti tomuto cynizmu, tejto brutalite, ktorá oplodňuje svet, v ktorom žijeme.“ Hoci väčšina (zdravých) ľudí prešla popri nie práve lákavom tlačidle bez povšimnutia, dve zlaté rybky upadli do zabudnutia.
Po rozšírení Evaristtiho logiky za umeleckým dielom múzeum uviedlo: „Dielo je v konečnom dôsledku o ceste človeka vo svete, v ktorom Evaristti verí, že existujú tri typy ľudí: sadista, voyeur a moralista. Ak je človek sadista, stlačí tlačidlo na mixéri, pretože je toho schopný. Ak je ten človek voyeur, vzrušene sleduje, či tlačidlo stlačia ostatní. Ak je človek moralista, rozzúri ho skutočnosť, že existuje možnosť mixér zapnúť. Dielo navyše nemá jedinú jednoznačnú interpretáciu, ale je možné v ňom hľadať mnohé prvky, ktoré poukazujú na rozdiely a podobnosť medzi mužským a ženským rodom.“
Dodali: „Mužské symboly, ako je samotný Evaristti s vojenskými nohavicami (okolo členkov) sú prekryté ženským rúžom a kuchynským mixérom (tradične ženskou doménou), ktorý sa stáva vražednými zbraňami, keď sú do nich umiestnené živé zlaté rybky. Goetheho báseň Rybár slúžila na niekoľkých úrovniach ako inšpirácia. Od rýb, ktorým hrozí vytiahnutie z bezpečnej vody, po stretnutie s osudovo zvodnou morskou pannou – a túžbu po láske.