Poznáte ten pocit, keď vám učiteľ položí na lavicu písomku a hneď pri prvom pohľade na otázky si uvedomíte, že ste v problémoch? Nie takých bežných problémoch, ale tých, kde by vás už ani zázrak nezachránil.
S nádychom vezmete pero do ruky a začnete písať svoje meno. Pomaly. Každé písmeno si vychutnávate, akoby ste písali najkrajší podpis svojho života. Veď to je možno jediná vec na tejto písomke, ktorú napíšete správne. „Aspoň nech mám meno správne,“ pomyslíte si.
Otázky na papieri medzitým vyzerajú ako hieroglyfy z iného sveta. „Kedy sme toto brali? To sme vôbec brali?“ začnete uvažovať. Pohľad upierate striedavo na papier, pero a hodiny na stene, ktoré sa zdajú, že sa zastavili.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame