Keď sa naposledy pokúsil vyzdvihnúť syna z domu jeho matky, odmietol s ním ísť. Plakal a nechcel ho ani objať. Vyzeral, akoby bol skamenený, zatiaľ čo jeho matka sa usmievala. Vedela, akú škodu napáchala, a jej poslanie bolo splnené: Teraz ho vnímal ako cudziu osobu; niekoho, s kým nechcel mať nič spoločné.
Zlomilo mu to srdce, keď si uvedomil, ako veľmi utrpel ich vzťah. Myslel si, že takýto moment sa nikdy nestane, ale stalo sa. Vtedy vedel, že musí odísť, aby si chránil svoje duševné zdravie. Bolo to vyvrcholenie šiestich rokov bolesti, keď nikdy nemal zaručený prístup k synovi a mohol ho vidieť len pri príležitostiach, ktoré sa jeho matke hodili.
Keď sa prvýkrát dozvedel, že bude otcom, bol vydesený. Keďže vyrastal v karibskej kultúre, bolo mu vštepované, že musí byť zodpovedný a dbať na to, aby nedostal žiadne dievča do druhého stavu. Práve to však vo svojich 22 rokoch urobil.
Ale keď prišiel do nemocnice a prvýkrát ho držal v náručí, niečo sa zmenilo. Zaplavili ho emócie. Narodil sa mu syn, vzácny a krásny – a on bol otcom.
S matkou jeho syna to pred narodením nemali práve najlepšie. Mali vzťah, ktorý trval len tri mesiace. Počas jej tehotenstva ho ignorovala a odstrkovala, napriek tomu, že jej kupoval veci a snažil sa s ňou tráviť čas.
Keď sa v nemocnici pozerala, ako sa v slzách rozplýva a drží syna, zdalo sa, že sa zmenila, a on si myslel, že sa to možno zlepší – hoci sa to nikdy nestalo.
Jeho syn ako by mu z oka vypadol. Rovnako ako on, má dlhé nohy a je štíhly, s otcovým odtieňom pleti.
V čase, keď ho syn odmietol, práve začala doba, keď mal povolené brať si ho na noc, každý druhý piatok. Predtým ho jeho matka odmietala nechať uňho, čo znamenalo, že ho musel do niekoľkých hodín vysadiť späť doma. V tieto vzácne piatkové popoludnia ho však vyzdvihoval zo školy a domov ho musel vrátiť až na druhý deň.
Stavali si Lego, chodili do trampolínového parku a na ihrisko, a brával ho von s ostatnými deťmi. Jeho syn ho toho toľko naučil – vždy, keď ho videl, mal pocit, že sa pozerá na odraz seba samého.
Ale minulý rok, v období jeho zlého duševného zdravia, syn odmietol ísť s ním, keď ho prišiel vyzdvihnúť. Netuší, prečo sa zrazu začal báť. Priatelia, ktorí sledovali jeho vzťah so synom videli, ako veľmi sa mali radi. Naozaj nevie, čo sa zmenilo.
Jeho matka mu povedala, že jednoducho nechcel byť pri ňom a že plakal, keď mal ísť k nemu. Má prijať slová jeho matky, aj keď je to tá istá osoba, ktorá sa rozhodla nezapísať ho do rodného listu, pretože mala pocit, že nie je dostatočne zodpovedný a že si to nezaslúži.
Predtým sa nezhodli na určitých veciach, pokiaľ ide o výchovu spoločného dieťaťa. Navrhol, že by sa chlapec mohol stretnúť s jeho rodinnou stranou na Trinidade. Ona s tým rázne nesúhlasila a myslela si, že ho odvezie a už sa nikdy nevráti.
Táto hádka, ktorá sa odohrala približne 14 mesiacov po jeho narodení, sa vyhrotila, keď sa mu vyhrážala, že sa budú navštevovať len cez kontaktné centrum, čo by ešte viac obmedzilo už aj tak obmedzený čas, ktorý s ním mal. V kontaktnom centre sú návštevy s dieťaťom pod dohľadom, počas určitého časového úseku.
Už len myšlienka na to mu zlomila srdce. Jeho matka verila, že úrady sa postavia na jej stranu a on bude potom vnímaný ako nebezpečenstvo pre dieťa. Pokiaľ ide o neho, veril, že jej vyhrážky boli skôr o tom, aby dokázala že ona je tá v práve.
Jeho matka mu na rovinu povedala: „Bolo by jednoduchšie, keby si nebol súčasťou života svojho syna, nepotrebuje ťa a nechce ťa„.
To bolo, keď mal jeho syn dva roky, a on si naozaj myslel, že s pribúdajúcimi rokmi sa čas ukáže ako liečiteľ a jeho hodnota ako otca a človeka bude uznaná.
Mýlil sa.
Počas prvých šiestich rokov jeho života, sa všemožne snažil, aby sa s ním viac stretával, dokonca sa pokúšal nadviazať kontakt s členmi rodiny jeho matky, ale bezvýsledne. Krátko po jeho narodení dokonca začal súdny proces, ale neskôr od neho upustil v nádeji, že uplynulo dosť času na to, aby s matkou jeho syna všetko spoločne vyriešili.
V hlave mu tiež znelo varovanie jeho vlastnej matky: „Keď sa raz obrátiš na súd, most je spálený.“ Nádej je to, čoho sa držala, ale nádej v nesprávnych rukách je chudobná mena. Bol bezradný.
Videl ho raz týždenne, ale boli obdobia, keď mu bol prístup k nemu odopretý celé týždne, až sa mu nakoniec vďaka vyjednávaniu podarilo zabezpečiť tie neoceniteľné piatkové prenocovania.
To bolo dovtedy, kým jeho syn neodmietol ísť s ním. Odchod v minulom roku bol jedným z najzlomyseľnejších a srdcervúcich momentov. Vidieť, ako sa naňho jeho syn pozerá s takým absolútnym strachom, akoby bol cudzí, ho zlomilo.
Jeho duševné zdravie už bolo v hroznom stave po tom, čo trpel úzkosťou. Nič nezvládal a bol rozhodnutý, že sa musí uzdraviť. Musel uprednostniť samého seba, aby zostal nažive.
Uplynul už takmer rok, odkedy boli spolu. Odkedy ho mohol pred spaním pobozkať na čelo, alebo ho objať a pohladiť po hlave, aby mu pomohol zaspať. Jeho láska k nemu každým dňom rastie. Chce ho opäť vidieť, možno ešte raz prostredníctvom súdneho procesu.
Mnohí otcovia, s ktorými sa rozprával, si prešli so svojimi deťmi tým istým. Neodišiel preto, že by ho neľúbil, a je si vedomý, že jeho rozhodnutie by sa mohlo obrátiť proti nemu, ak by si syn začal myslieť, že sa ho vzdal alebo ho prestal mať rád.
Jedného dňa dokáže, že nie je tým zlým v tomto príbehu, že naňho nikdy nezabudol.
Veľa myslí na africké príslovie: „Otec povedal svojmu synovi: „Dávaj si pozor, kam kráčaš.“ Syn odpovedal: „Dávaj si pozor, mysli na to, že idem v tvojich šľapajách“.
Skutočne verí, že úlohou ako rodičov je uistiť sa, že deti si dávajú pozor na to, čo robia a kam idú; rodičia sú tým najvyšším vplyvom, ktorý im ukazuje správnu cestu, po ktorej majú kráčať.
Je rozhodnutý, že so synom budú opäť kráčať spolu, ruka v ruke.