Keď život bolesťou nekončí: Prežila peklo a o právo zomrieť musela bojovať pred sudcom.
Jej rozhodnutie rozdelilo nielen rodinu, ale aj verejnosť. Pre jedných bola symbolom odvahy – ženy, ktorá si napriek všetkému zachovala právo rozhodovať o vlastnom tele a živote. Pre iných zostáva jej príbeh bolestivou otázkou, či spoločnosť nesklamala skôr, než ju nechala odísť. A práve preto jej príbeh núti pýtať sa nepríjemné otázky. Kde je hranica medzi ochranou života a rešpektovaním vôle človeka?
Správa o odchode mladej ženy tentoraz neprišla ako náhly šok. Noelia Castillo Ramos totiž presne vedela, kedy jej život skončí – dátum aj približný čas boli známe vopred nielen jej, ale aj verejnosti. Sama sa rozhodla podstúpiť asistované ukončenie života prostredníctvom eutanázie.
25-ročná žena naposledy vydýchla vo štvrtok 26. marca 2026 vo večerných hodinách. Zomrela v nemocnici v Sant Pere de Ribes v provincii Barcelona.
Hoci bola plnoletá a sama tvrdila, že si plne uvedomuje svoje rozhodnutie, jej otec s tým nesúhlasil. V zastúpení pro-life právnikov podal na súd návrh, v ktorom spochybnil jej spôsobilosť rozhodovať o vlastnom živote. Argumentoval tým, že jej psychický stav jej podľa nich neumožňoval urobiť skutočne zodpovedné rozhodnutie o jeho ukončení.
Celý emotívny prípad sa vliekol približne dva roky, až do začiatku marca 2026, keď Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v jej prospech.
Počas rozhovoru zdôraznila jednu podstatnú vec – nechcela, aby jej príbeh slúžil ako vzor či propagácia eutanázie. Noelia opakovane pripomínala, že išlo výlučne o jej osobné rozhodnutie.
„Nechcem, aby niekto kráčal v mojich šľapajach. Nechcem, aby sa ľudia vypytovali, ako ten proces funguje, pretože chcú eutanáziu a zaujíma ich, ako sa to robí. Nechcem, aby nad tým vôbec premýšľali. Jednoducho cítim, že môj život je môj život a nie som pre nikoho príkladom, či už v dobrom, alebo v zlom. Je to jednoducho môj život a tým to končí.“
O svojom poslednom okamihu mala jasnú predstavu. Chcela odísť upravená, oblečená podľa vlastného výberu a v kruhu najbližších. Túžila zomrieť vo vlastnej posteli, no podľa dostupných informácií sa jej toto želanie napokon nepodarilo naplniť.
Ťažké obdobia ju sprevádzali už od mladosti. Ako tínedžerka sa pre zlú finančnú situáciu rodiny dostala do starostlivosti úradov a vo veku 13 rokov bola umiestnená do detského domova. Ten opustila až po dovŕšení dospelosti v roku 2019, a to dobrovoľne. Ešte predtým jej lekári stanovili diagnózu obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD) v kombinácii s hraničnou poruchou osobnosti.
Noelia mala za sebou aj opakované se*uálne násilie. Po treťom, zároveň poslednom znásilnení zo strany skupiny mužov sa jej psychický stav ešte výrazne zhoršil. V októbri 2022 sa pokúsila ukončiť svoj život skokom z okna, čo však viedlo k trvalému ochrnutiu dolnej časti tela.
Noelia nepožiadala o eutanáziu v kontexte skrátenia poslednej fázy umierania, ale skôr ako spôsob ukončenia dlhodobo ťažkého života. K jej situácii prispela aj chudoba a nedostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti v období, keď ju najviac potrebovala. Nešlo teda o jednu izolovanú udalosť, ale o postupne sa vršiace problémy, ktoré súviseli aj s jej sociálnym zázemím.
Vo väčšine krajín sveta, vrátane Slovenska, sú takéto postupy naďalej zakázané a právne považované za trestné činy.
