Ľudia sa podelili o úprimné dôvody, prečo nechcú mať deti
Nie všetci chcú mať deti. Niekto sa jednoducho nechce viazať a iný zas verí v skazenosť tohto sveta. Nech je to akokoľvek, stále je to ich rozhodnutie, ktoré je potrebné rešpektovať. Toto sú úprimné odpovede na otázku: „Prečo nechceš mať deti?“
#1 Kvôli môjmu ex a vete, ktorú som si vďaka nemu zapamätala. „A potom ma už nebudeš môcť opustiť.“
#2 Nepáči sa mi myšlienka priviesť dieťa do tohto sveta. Radšej by som si adoptovala dieťa, ktoré to potrebuje. Tam vonku sú milióny detí, ktoré hladujú, alebo sú zneužívané. Radšej zachrániť jedno z nich, ako priviesť do tohto sveta ďalšie.
#3 Naozaj nechcem byť rodič. Moja babka neznášala rodičovstvo, moja mama tiež. Mali deti len preto, lebo sa to patrilo. Rozhodla som sa prerušiť tento cyklus.
#4 Zo sebeckých dôvodov. Páči sa mi sloboda. Páči sa mi, že môžem ísť kam chcem a kedy chcem bez obáv o to, kto bude strážiť moje deti. Cením si svoju vlastnú slobodu oveľa viac než čokoľvek, čo by mi mohlo poskytnúť dieťa.
#5 Skutočnosť, že ich NAOZAJ nechcem mať. Mám pocit, že na to, aby mal človek deti, by mal mať obrovskú túžbu mať dieťa, ktorú ja nemám, tak prečo by som si ich robila?
#6 Poznáte ten pocit, keď ste niekde vonku a vidíte rodičov s deťmi a pomyslíte si: „Tak títo ľudia rozhodne nemali mať deti“? To som ja. Ja som jedným z týchto ľudí. Nielenže s tebou súhlasím, ale vzal som si tvoju radu k srdcu.
#7 Maximálny nedostatok túžby mať dieťa. Viem, že nechcem byť dinosaurus. Viem, že nechcem byť právnik. A viem, že nechcem byť rodič.
#8 Sotva sa dokážem postarať sám o seba, nie to ešte o niekoho ďalšieho. Ďalší z mojich dôvodov je sebeckejší – je ešte príliš veľa vecí, ktoré som nestihol spraviť a ktoré by som ani robiť nemohol, ak by som mal dieťa.
#9 Nechcem, aby moje dieťa zdedilo moju genetickú poruchu a duševnú chorobu. Navyše deti = peniaze.
#10 Nikdy som žiadne nechcela. Nikdy som sa ako dieťa nehrala s bábikami, nikdy som ako tínedžer žiadne nestrážila a vždy mi bolo nepríjemné, keď mi niekto vysvetľoval, že „raz keď budeš mať deti.“ Vždy to bolo „keď“ a nie „ak“. Nikdy mi bábätka nepripadali roztomilé a neviem si predstaviť, že by som 24/7 trávila s malým človiečikom. Zároveň ma desí myšlienka, že by som bola zodpovedná za šťastie a rast tohto človiečika a že by som sa musela uisťovať, že z neho vyrastie slušný a fungujúci človek.
#11 Som učiteľka. Veľká väčšina rodičov, s ktorými sa stretávam, sa nenápadne sťažuje na to, že majú deti, aký je to boj, aké je to drahé, ako nespia, ako nemajú voľný čas atď. Potom si zvyčajne uvedomia, že by sa nemali sťažovať a tak rýchlo dodajú: „Ale je to tá najlepšia vec, čo sa mi, kedy stala.“ Táto časť vždy vyznieva najmenej úprimne. Navyše jedna z mojich najlepších kamarátok vždy hovorieva: „Bezpodmienečne ho milujem, ale želám si, aby som nemala dieťa.“
#12 Takmer celý život som mala dočinenia s mentálne postihnutým starším bratom. Má 32 rokov, no stále sa správa ako sedemročný. Milujem ho, ale po všetkých tých rokoch už jednoducho nemám trpezlivosť niečo také zvládnuť znova.
