V roku 1962 Michel Siffre plánoval žiť dva mesiace v tmavej jaskyni. Čas sledoval tak, že si myslel, že vždy, keď sa vyspí, prejde jeden deň. Takto to však nefunguje.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
85-ročný Michel Siffre sa skutočne preslávil medzi ostatnými vedcami, keď v roku 1962 uskutočnil prelomový výskum toho, ako ľudia vnímajú čas, a na dva mesiace sa odrezal od celého sveta.
Francúzsky bádateľ, dobrodruh a vedec si pred viac ako šiestimi desaťročiami zložil náramkové hodinky a uzavrel sa 130 metrov pod povrchom v priepasti Scarasson, hore v Ligúrskych Alpách.
Vyzbrojený len baterkou si vtedy 23-ročný mladík postavil tábor, ako najlepšie vedel v snahe zistiť, ako môže absencia vonkajších signálov, ktoré by nám pripomínali, že je noc a deň, ovplyvniť biologické rytmy.
Siffre sa zaujímal najmä o to, ako ho ovplyvní nedostatok svetla, a preto spal a jedol len vtedy, keď mu to jeho telo prikázalo, namiesto toho, aby dodržiaval pevný časový harmonogram, na ktorý je zvyšok sveta zvyknutý.
Tento dnes 85-ročný muž žil pod hladinou úplne sám neuveriteľných 63 dní v mene vedy – a vyšiel z nej víťazne, hoci so silnou citlivosťou na denné svetlo.
Keď sa totiž Siffre stal akýmsi jaskynným obyvateľom, urobil sériu neuveriteľných zistení týkajúcich sa toho, ako ľudia reagujú na život s nulovými informáciami o čase – bez hodín, kalendárov a slnečného svetla, ktoré by im to pripomínali. Objavil, že naše telá majú vlastné hodiny, čo sa dnes nazýva chronobiológia.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Namiesto štúdie jaskyne sa tak dostal k štúdiu času.
Siffre o svojej prelomovej expedícii v roku 2008 prezradil pre časopis Cabinet: „Pri vchode do jaskyne som postavil tím. Rozhodol som sa, že ich zavolám, keď sa zobudím, keď budem jesť a tesne pred spaním. Môj tím nemal právo ma zavolať, aby som nemal predstavu, koľko je vonku hodín.“
Vedec povedal, že počas dvoch mesiacov si krátil čas „čítaním, písaním a výskumom“ v jaskyni, pričom často sníval aj o svojej budúcnosti.
Vysvetlil, že sa kontroloval tým, že zakaždým, keď zavolal svoj tím na povrch, vykonal dva testy, ktorými boli meranie pulzu a vykonanie vlastného „psychologického testu“.
Siffre to vysvetlil: „Musel som počítať od 1 do 120 rýchlosťou jednej číslice za sekundu. Pri tomto teste sme urobili veľký objav: počítanie do 120 mi trvalo päť minút. Inými slovami, päť skutočných minút som psychologicky prežíval, akoby boli dve.“
Hoci si možno myslíte, že je to asi ľahká chyba, keď žijete dva mesiace v jaskyni, v skutočnosti išlo o mimoriadny objav o vplyve života bez časových podnetov. Siffre v podstate prežíval všetko dvakrát pomalšie, ako to v skutočnosti bolo.
Francúz si to uvedomil až vtedy, keď mu jeho kolegovia oznámili, že konečne nastal deň, keď mal experiment ukončiť – čo bol pre neho dosť veľký šok, pretože sa domnieval, že mu zostáva celý mesiac. „Môj psychologický čas sa skrátil na dvojnásobok,“ povedal Siffre.
Vysvetlil, že nesúlad medzi psychologickým časom a skutočnými hodinami skúmal štyridsať rokov a prišiel s vlastnou teóriou o dôvode, prečo sa mu to stalo.
Siffre pokračoval: „Verím, že keď ste obklopení nocou – jaskyňa bola úplne tmavá, len so žiarovkou – vaša pamäť nezachytáva čas. Zabudnete. Po jednom alebo dvoch dňoch si nepamätáte, čo ste robili deň alebo dva predtým. Jediné, čo sa mení, je to, kedy sa zobudíte a kedy idete spať. Je to ako jeden dlhý deň.“
Po tom, čo v priebehu desiatich rokov zorganizoval desiatky ďalších experimentov s izoláciou v podzemí, sa dobrodruh narodený v Nice rozhodol izolovať sa na pol roka, aby zistil, čo sa stane s jeho vnútornými hodinami.
Opäť urobil ďalší neuveriteľný objav, keď zistil, že bez časových signálov sa ľudia prispôsobili 48-hodinovému cyklu namiesto 24-hodinového, na ktorý sme všetci zvyknutí.
NASA využila zistenia zo Siffreho experimentov na pomoc astronautom, ktorí hlásili, že po izolácii od vonkajších časových odkazov majú podobné problémy s krátkodobou pamäťou.