Čo by sa stalo, keby ste sa ponorili do rybníka, ktorého teplota vody by sa pohybovala tesne nad bodom mrazu a hladina by bola 100 dní zakrytá ľadovou pokrývkou? No, zrejme by ste zomreli.
To však nie je prípad korytnačiek. Ako ektoterm – živočích, ktorý je závislý od vonkajšieho zdroja tepla – korytnačka sleduje telesnú teplotu svojho prostredia. Ak je voda v jazierku 1 ℃, je aj telo korytnačky také teplé.
Ale korytnačky majú pľúca a dýchajú vzduch. Ako je teda možné, že prežijú v mrazivom rybníku s ľadovou pokrývkou, ktorá im bráni vyliezť na vzduch? Odpoveď spočíva vo vzťahu medzi telesnou teplotou a metabolizmom.
Studená korytnačka v studenej vode má pomalý metabolizmus. Čím je chladnejšie, tým pomalší je jej metabolizmus, čo sa prejavuje v nižších nárokoch na energiu a kyslík.
Keď korytnačky hibernujú, spoliehajú sa na uskladnenú energiu a prijímajú kyslík z vody v jazierku jeho pohybom po povrchu tela, ktorý je prekrvený cievami. Takto môžu získať dostatok kyslíka na pokrytie svojich minimálnych potrieb bez toho, aby používali pľúca. Korytnačky majú jednu oblasť obzvlášť dobre prekrvenú cievami – zadok.
Odborne sa toto dýchanie cez zadok nazýva kloakálne dýchanie.
Ale aj ektotermy majú svoje limity. Až na veľmi malé výnimky (napr. korytnačky škatuľové) dospelé korytnačky nedokážu prežiť teploty pod bodom mrazu; nedokážu prežiť, keď majú v tele kryštáliky ľadu. Preto sladkovodné korytnačky zimujú vo vode, kde ich telesná teplota zostáva relatívne stabilná a neklesne pod bod mrazu.