Wicked Little Letters nie je film o nadávkach, ale dá sa povedať, že nadávky sú veľkou súčasťou toho, čo z neho robí taký skvelý príbeh. V roku 1920 dostáva Edith Swan (Olivia Colman), zámožná a oddaná kresťanská stará dievka, ktorá žije so svojimi starými rodičmi v juhoanglickom prímorskom mestečku Littlehampton, anonymné, urážlivé listy, ktoré sú plné nadávok.
Podozrenie padne na Rose Goodingovú (Jessie Buckley), susedku Swanovej. Goodingová je večne opitá, vulgárna a – to najhoršie – nečisrtí vaňu, v ktorej sa kúpe s labuťami. Film inšpirovaný skutočným príbehom je sčasti telenovela o susedskom konflikte a sčasti útulnou detektívkou popri poobednom čaji.
V priebehu rozprávania skutočného príbehu listov z Littlehamptonu, Wicked Little Letters osvetľuje niektoré z najfascinujúcejších aspektov nadávok. Jedným z týchto aspektov je veselosť, ktorá môže vyplynúť z nezrovnalosti stretnutia s nadávkou v neočakávanej chvíli, od neočakávanej osoby a v neočakávanom kontexte. Môže to byť nepríjemné, najmä ak ste to vy, kto je príjemcom nadávky. Môže to však viesť aj k potešeniu a radosti.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Film tiež skúma, aké uspokojujúce môže byť nadávanie. Nechať voľne plynúť mocný jazyk je také katarzné, že, ako ukázal výskum, nám môže pomôcť vydržať aj bolesť. Nadávanie má túto moc z veľkej časti, pretože vieme, že by sme to nemali robiť. Je to zábavné, pretože je to v rozpore s pravidlami. Pre postavy v Wicked Little Letters existuje množstvo dráždivých pravidiel, proti ktorým sa môžu brániť.