Keď príroda volá, nedá sa nič robiť. Poznáte to, keď začne príroda volať práve v tom najnevhodnejšom momente? Napríklad ráno v hromadnej doprave na ceste do práce alebo školy
Tamara Torlakson má bohaté skúsenosti s veľkou potrebou v najnevhodnejších situáciách, predovšetkým v prípade fyzickej aktivity, akou je beh. Jej tráviaci trakt je údajne ako naolejovaný, kedykoľvek má mať nejaké preteky alebo sa účastní vytrvalostného behu.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
A presne tak sa stalo aj na Mountains 2 Beach maratóne dlhom 42 kilometrov, štartujúcom v meste Ojai v Kalifornii a končiacom v meste Ventura západne od Los Angeles. Napriek tomu, že Tamara stihla vykonať potrebu ešte pred začiatkom maratónu, behom neho ju to nanešťastie začalo tlačiť znovu.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
A viete určite sami, že utekať v momente, kedy máte určitý kakaový náklad na krajíčku, nie je úplne príjemné a v niektorých prípadoch ani spoločensky bezpečné. A všetci si dokážeme predstaviť, že v snahe udržať ho nejeden človek automaticky začne bežať pomalšie a opatrnejšie. Alebo naopak rýchlejšie, no v smere najbližších verejných záchodov, nie do objatia cieľovej rovinky maratónu.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Tamara sa so svojou potrebou popasovala netradičným spôsobom. Jednoducho to „pustila do gatí“ a bežala ďalej. Podľa jej slov išiel jej beh tak dobre, že nechcela, aby jej takáto situácia pokazila výsledok.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
A jej rozhodnutie skutočne prinieslo úrodu, pretože Tamara vďaka tomu pokorila svoj osobný rekord a zvládla celých 42 kilometrov zabehnúť za 3 hodiny a 7 minút. To je o 1 minútu a 20 sekúnd menej ako jej predošlý pokus.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Na otázku, ako reagovali ľudia, keď dobehla do cieľa s bobkom v nohaviciach, odpovedala so smiechom: „nobody gave a shit“. Doslova.