Marina Chapman bola zo svojho domova v malej kolumbijskej dedinke unesená, keď mala štyri roky. Uniesli ju dvaja muži, ktorých nespoznávala, odviezli ju ďaleko do lesa a nechali ju tam, bezbranné štvorročné dieťa napospas osudu a divokej zveri.
Marina si zo svojho života pred džungľou nepamätá veľa, len to, že ju v určitom momente z domu zdrapli dvaja neznámi muži a vyhodili ju do džungle ako kus odpadu. Nepamätá si dokonca ani svojoch rodičov, len strach, keď zostala sedieť uprostred tmavého lesa sama.
Až dokiaľ sa neobjavila skupinka zvedavých opíc, ktoré pritiahol detský plač. Žena tvrdí, že prítomnosť opíc jej pomohla prestať plakať a cítiť sa tak osamotene. Najzvedavejšia zo skupiny opíc do nej opätovne ďobala prstom.
Opice nechali dieťa, aby s nimi zostalo. No Marina sa musela už ako štvorročná naučiť pohybovať sa po lese ako oni a hlavne rozumieť, čo opice „hovoria“.
Slová nemali pre opice žiadny význam a preto ich malé dieťa jednoducho nepoužívalo. Marina sa namiesto toho musela naučiť rozoznávať opičie zvuky, ich vlastnú formu jednoduchého jazyka.
Podľa nej mali opice niekoľko druhov zvukov, z ktorých každý znamenal jednu z bežných vecí v živote v džungli. Najhlasnejší uškriekaný zvuk vraj znamenal, že sa blíži nebezpečenstvo a treba sa skryť, jemné pískanie naznačovalo jedlo.
Marina sa pozorovaním naučila, ako spolu opice komunikujú a ako má s nimi prežiť, ako si má sama nájsť jedlo a ako utiecť pred nebezpečím. Päť rokov žila ako jedna z nich, až dokiaľ ju nenašiel náhodný lovec.
Jej nájdenie jej však neprinieslo veľa šťastia, lovec ju ako deväťročnú odvliekol do bordelu v Cucute. Marine sa neskôr podarilo nájsť si prácu ako slúžka a potom sa presťahovala do Anglicka.