Žijeme len raz

Mamka: Nerob vonku nič nebezpečné, buď opatrný a vráť sa vpohode domov.

Ja: Jasné, mami, nič sa neboj, budem rozumný, ako vždy. Sľubujem!

Taktiež ja: (O pár minút neskôr už leziem na najvyšší strom v okolí, skáčem cez potok plný kameňov, testujem, či sa dá prejsť po tenkom plote, alebo organizujem preteky na bicykloch po najstrmšom kopci v štvrti).

Lebo čo je život bez trochy adrenalínu a dobrodružstva, však? Sľuby sú od toho, aby sa občas porušili, a hranice od toho, aby sa neustále posúvali. Hlavne, že sa mamička nedozvie a ja sa vrátim domov s úsmevom a pár škrabancami, ktoré budem vydávať za „náhodné pádové úrazy“.